Preskočiť na hlavný obsah

Beck Weathers - Horolezec, ktorého dvakrát nechali umrieť, a prežil

 

Na mori narodený Beck Weathers bol muž s jasným cieľom. V máji 1996 sa rozhodol vyliezť na najvyšší, najprestížnejší, najnebezpečnejší kopec na svete. Hovorím o Mount skurvenom Evereste. To ale ešte netušil, že bude čeliť skúške svojho života, ktorá ho dotlačí na pokraj ľudských schopností.

Bolo ráno, 10. mája, keď sa Weathers a dva tucty ďalších horolezcov rozhodli opustiť Tábor IV a vydať sa na posledný kus ich cesty na najvyšší bod na Zemi, vrchol Everestu, ktorý trčí viac ako 8,848 metrov nad morom. Tento tím strávil posledné tri mesiace lezením na túto mohutnú horu, s cieľom prispôsobiť sa extrémnemu chladu a nízkemu obsahu kyslíka, ktorý spôsoboval, že aj obyčajná prechádzka končila obrovskou únavou. Ale dnes mal byť deň, kedy sa im ich tvrdá práca a tréning vrátia aj s úrokmi, pretože dosiahnu vrchol najmohutnejšej hory na svete.

To však nemalo platiť o Beckovi Weathersovi.

Ako sa Beck pokúšal prekonať posledný kus cesty na vrchol, zastihol ho extrémny prípad snežnej slepoty. Weathers prekonal pred niekoľkými rokmi operáciu oka, a na jeho ceste skrz "Smrteľnú zónu" na Evereste - miesto, kde kyslík je tak riedky, že ľudské telo vypne kritické orgány, ako napríklad tráviaci sytém, aby mohlo udržať zvyšok pri živote - nadmorská výška začala vplývať na jeho operáciou opravené oči, a zatemnila preňho všetko, čo bolo ďalej ako pol metra pred nimi. O svojom stave povedal svojmu sprievodcovi, skúsenému novozélandskému horolezcovi Robovi Hallovi. Hall prinútil Weathersa, aby mu sľúbil, že nebude pokračovať ďalej smerom hore a povedal mu, že sa má posadiť a počkať naňho, a že ho na ceste z vrcholu vezme so sebou.

A tak sa Beck Weathers posadil.

Niekoľko hodín po tom, ako Beck zastavil svoj výstup, sa začali skrz hory valiť hrozivé oblaky. V okamžiku sa Beck Weathers ocitol v strede zúriacej metelice. Vietor s rýchlosťou viac ako 110 kilometrov na hodinu a prudké prívaly snehu bičovali horu, útočiac na Weathersa studeným vetrom, ktorý prekračoval teplotu 100 stupňov pod nulou. Konečne sa objavila skupina iných horolezcov vracajúca sa z vrcholu, natrafila na Weathersa, a rozhodla sa pomôcť mu dole z hory.

Na krátke lano si ho priviazal Austrálčan Mike Groom a skupina sa zúfalo snažila dostať sa naspäť do Tábora IV. Robili čo mohli napriek biednym podmienkam, ale eventuálne ich vietor o sile víchrice, nedostatok kyslíka a neutíchajúca sila búrky prinútili zastaviť ich hľadanie úkrytu, a dať sa na jednu kopu, aby si udržali teplo. Keď sa počasie konečne upokojilo, Groom vedel, že má len krátky čas na to, aby sa mohol vybrať po pomoc. Nechal Weathersa a štyroch ďalších horolezcov, ktorí boli všetci takmer v bezvedomí, a vydal sa do tábora pre pomoc.

Tá sa vrátila o niekoľko hodín neskôr. Traja z horolezcov boli ošetrení a odvedení do základného tábora, ale Beck Weathers a japonská lezkyňa Yasuko Namba boli podchladení, upadli do kómy a nereagovali. Záchrancovia sa rozhodli, že nie je nič, čo by mohli pre nich spraviť (cesta bola príliš nebezpečná na to, aby ťahali nevládne telá) a tak ich nechali umrieť na hore.

Beck Weathers ležal celú noc na svojom chrbte, pomaly mrznúc na kosť v ostrom chlade. Aj keď ležal len necelých 300 metrov od jeho tábora, pri tejto nadmorskej výške to mohlo byť rovnako 300 kilometrov, a nič by to na jeho situácii nezmenilo. Podchladenie sa zmocnilo jeho tela. Omrzliny sa objavili na jeho nose a oboch rukách. Nachádzal sa na mieste svojho posledného odpočinku, kde mal byť pochovaný pod snehom a vystavený extrémnemu chladu, ľadu a vetru.

Nasledujúce ráno sa dvaja šerpovia vrátili na miesto kde ležali Beck a Namba, aby ich skontrolovali. Po tom, ako odsekli z ich tvárí kusy ľadu, zistili, že obaja dýchajú, ale majú omrzliny a "sú tak blízko smrti, ako sa len dá byť". Znova sa rozhodli nechať ich na mieste umrieť, keďže nebolo veľa, čo by pre nich mohli spraviť, ani keby ich mohli nejako dotiahnuť do tábora (čo je samé o sebe komplikované, keď ste viac ako 8000 metrov nad morom). Šerpovia sa odtackali naspäť do tábora a nahlásili, že Weathers a Namba sú mŕtvi.

Potom sa však stalo niečo neuveriteľné. Beck Weathers otvoril oči.

Beck tvrdí, že videl jeho ženu a deti stáť pred jeho očami, volajúc k nemu ako Obi-Wan Kenobi k umierajúcemu Lukovi Skywalkerovi, keď sa vydal hľadať Yodu v Dabogah systéme. V tomto momente sa Beck Weathers rozhodol, že chce zostať nažive. Pomaly sa postavil na nohy a začal kráčať.

Bol úplne slepý na jedno oko, ktoré mu napuchlo zo zimy, a na druhé videl na vzdialenosť 30 až 100 centimetrov. Jeho celé telo bolo otupené rovnako ako jeho myseľ zasiahnutá akútnou horskou chorobou. Napriek všetkým týmto nedostatkom sa mu podarilo doterigať sa 300 metrov skrz páliaci, mrazivý vietor v neuveriteľnom vypätí síl. Nakoniec, napriek nemožnej pravdepodobnosti a na prekvapenie všetkých, ktorí to videli, sa Beck Weathers objavil v Tábore IV.

"Najskôr som si myslel, že sa mi sníva. Potom som videl, ako strašne mám omrznutú pravú ruku a to ma vrátilo naspäť do reality. Nakoniec som sa prebral dostatočne na to, aby som si uvedomil, že som v poriadnej piči, nikto po mňa nepríde, a musím teda niečo spraviť ja sám."

Becka liečili z podchladenia a omrzlín, pomohli mu dole z hory do Tábora III, odkiaľ ho podplukovník Madan Khatri Chhetri z Nepálskej armády zviezol v druhom najvyššom helikoptérovom záchrannom lete v ľudskej histórii. Beck sa vrátil domov, prišiel o obe svoje ruky ako dôsledok omrzlín, a museli mu zrekonštruovať nos pomocou odštiepenia častí kostí, ale toto ho nezastavilo. Našiel nový rešpekt pre život, napísal knihu, zachránil svoje manželstvo (ktoré bolo pred rozpadom) a teraz pracuje ako motivačný rečník.

Weathersova expedícia bola opísaná v bestselleri "Into Thin Air" od Jona Krakauera. Na hore zomrelo toho dňa päť ľudí, čo je jedna z najväčších tragédii v histórii Everestu. Napriek tomu, že mu nič nehralo do karát, a strávil 22 hodín v najdrsnejších, najnemilosrdnejších podmienkach na planéte, a tomu, že ho nechali napospas smrti dvakrát, Beck Weathers ukázal, že je skutočný tvrďas, ktorá sa len tak nevzdáva. Tvrďasi vedia ako na to. Tvrďasi pretrvajú.

Ležal som na chrbte na ľade. Bolo chladnejšie, ako si viete predstaviť. Odhadol som, že mám v sebe ešte tak tri až štyri hodiny života, a tak som začal kráčať. Všetko, čo som vedel, bolo, že pokiaľ moje nohy idú a pokiaľ viem vstať, budem kráčať k táboru, a ak spadnem, znova sa postavím. A ak znova spadnem, znova sa postavím a budem kráčať, pokiaľ nedosiahnem tábor, alebo sa už nebudem vôbec môcť postaviť, alebo nespadnem z hory.

-Beck Weathers

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Teddy Roosevelt

  Na rozdiel od verejnej mienky, byť americkým prezidentom nie je len o tom sekať Britov na kusy Dračou katanou a o prepadávaní náhodných, nič netušiacich Francúzov, tak, ako to robil George Washington. Theodore Roosevelt nerobil nič z uvedeného a napriek tomu je jedným z najšialenejších, najnemilosrdnejších a najtvrďáckejších chlapíkov, ktorí kedy poctili Oválnu pracovňu svojou úžasnosťou. Nižšie nájdete ľahko stráviteľný zoznam všetkých šialených vecí, ktoré ste pravdepodobne nevedeli o 26. prezidentovi USA Teddy Roosevelt trpel astmou a silnou krátkozrakosťou. Napriek tomu však nakopal viac zadkov ako šesťnohý robot na nakopávanie zadkov s "nakopávaním" nastaveným na úroveň 11. Rozprával plynule Francúzsky a Nemecky, študoval v Európe, napísal kopu kníh a získal svoj titul vďaka štipendiu na Harvarde (čo je tipujem celkom dobrá škola). Keď študoval na Harvarde, jeden z jeho profesorov sa na neho príšerne nasral za to, že bol tak úžasný a kričal naňho "Počúvaj ma Roose

Simo Häyhä

V zime 1939 boli sovieti celkom kokoti. Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Josif Vissarionovič Stalin si zmyslel, že by bola sranda poslať z ničoho nič okolo dva milióny jeho vojakov do blízkeho Fínska, aby nakopali všetkým rite a obsadili toľko územia, koľko im ich borščom pokryté ruky umožnia, a aby popri tom kopali do šteniatok a kričali nadávky na neživé objekty v ich surovej zúrivosti poháňanej vodkou a kaviárom. Zatiaľ čo toto mohlo byť zábavné pre Stalina a jeho priblblých kamošov, Fínom sa veľmi nepozdávala myšlienka, že by všetky ich lyže, zlaté medaily zo Zimnej olympiády a rybárske lode zhabali besniace hordy bezbožných komunistických svíň, a tak sa rozhodli otvoriť veľkú plechovku špenátu ako Pepek námorník a nakopať rusákov medzi nohy, o čo si podľa nich žiadali. Keď sa povie Fínsko, fráza ako "vojenská veľmoc" nie je práve prvá vec, ktorá vás napadne. Rovnako, keď sa pozriete na Sima Häyhä, útleho fínskeho farmára, ktorý

Kapitán Henry Morgan

  Sir Henry Morgan bol pijan, bojovník, charizmatický a tvrďácky korzár a podnikateľ, ktorý sa plavil skrz Španielsku Ameriku počas Zlatej éry pirátstva. Lámal väzy, užíval si peniaze, vypaľoval mestá, nútil týpkov so skrobutom skákať cez palubu a celkovo svoj čas trávil tým, že bol úžasný. O jeho detstve sa veľa nevie. Verí sa, že sa narodil vo Walese a bol predaný do indenturovaného otroctva v Barbadose keď bol ešte veľmi mladý, ale väčšina z toho je len špekuláciou ľudí, ktorí nemajú nič lepšie na práci. V historických záznamoch sa začína objavovať až ako vojak v armáde vyslanej britským Lordom Protektorom Oliverom Cromwellom, aby nakopala španielske rite v Santo Domingo.  Cromwell sa v podstate nasral, že Španieli ťažili pokokot zlata a striebra v Novom svete, a tak poslal svojich hrdlorezov, aby sa mu pokúsili ukrojiť kúsok koláča. Nanešťastie, útok na Santo Domingo v roku 1655 bol totálnym fiaskom a väčšina britskej flotily bola na totálku zničená nasranými Španielmi. Zvyšky brit

Andrew Jackson - Americký prezident, ktorý mal rád duely

  Keď mi navrhli, aby som napísal o Andrew Jacksonovi ako o skutočnom americkom tvrďasovi, mal som zmiešané pocity a nebol som si istý, ako sa k nemu postaviť. Na jednej strane bol tento muž tak skurvene tvrdý, že ho americká verejnosť poznala ako "Starého orecha". Túto prezývku dostal, pretože bol "tak neústupný na bojisku ako starý orech" a "lepší v rozbíjaní lebiek ako obrovská bejzbalová palica vyrobená zo starého orecha s niekoľkými klincami na konci". Avšak, na druhej strane, bol tento chlapík veľkým podporovateľom presídľovania Indiánov - porušoval s nimi uzatvorené dohody a bojoval za násilné presťahovanie tisícov pôvodných obyvateľov z ich pôvodných domovov, aby získal viac miesta pre bielych usadlíkov, farmy a zlaté bane. Nechválne známy "Pochod sĺz" ( "Trail of Tears" ) je jednoznačne jedným z najhorších momentov americkej histórie a Jackson bol ten skurvysyn, ktorý bol zaň zodpovedný. Jasné, niektorí z domorodých obyvateľov

Octavius Augustus

  Existujú tvrďasi, ktorých vyčíňanie je očividné. A potom existuje pár zloduchov, ktorí držia absolútnu moc v rukách a využívajú ju z úzadia, formujúc spoločnosť do dobrovoľne poddajnej masy, zatiaľ čo si navonok udržiavajú očarujúcu fasádu. A Octavius Augustus, prvý cisár Ríma, patrí k tejto druhej skupine naozaj legendárnych a geniálnych zloduchov.  Pre jeho predchodcov bolo pomerne jednoduché dobyť skupinu slintajúcich neandrtálskych galských barbarov (z ktorých sa neskôr stali Francúzi ;) ) a následne vpochodovať víťazne do Ríma. Z toho sa na zadok neposadím. Augustus však bol muž, ktorý sám stál za prerodom Rímskej republiky na vojenskú autokraciu a skoncentroval všetku moc v nej vo svojich rukách. A to všetko bravúrne zakryl za frázy o obnove Republiky. Napriek tomu, že bol chronicky chorý a neduživý celý svoj život, vládol ako autokrat po všetkých stránkach okrem oficiálneho titulu viac ako 45 rokov a podarilo sa mu vytvoriť prekvapivo stabilnú štruktúru vlády, ktorá vydržala v