Preskočiť na hlavný obsah

Beck Weathers - Horolezec, ktorého dvakrát nechali umrieť, a prežil

 

Na mori narodený Beck Weathers bol muž s jasným cieľom. V máji 1996 sa rozhodol vyliezť na najvyšší, najprestížnejší, najnebezpečnejší kopec na svete. Hovorím o Mount skurvenom Evereste. To ale ešte netušil, že bude čeliť skúške svojho života, ktorá ho dotlačí na pokraj ľudských schopností.

Bolo ráno, 10. mája, keď sa Weathers a dva tucty ďalších horolezcov rozhodli opustiť Tábor IV a vydať sa na posledný kus ich cesty na najvyšší bod na Zemi, vrchol Everestu, ktorý trčí viac ako 8,848 metrov nad morom. Tento tím strávil posledné tri mesiace lezením na túto mohutnú horu, s cieľom prispôsobiť sa extrémnemu chladu a nízkemu obsahu kyslíka, ktorý spôsoboval, že aj obyčajná prechádzka končila obrovskou únavou. Ale dnes mal byť deň, kedy sa im ich tvrdá práca a tréning vrátia aj s úrokmi, pretože dosiahnu vrchol najmohutnejšej hory na svete.

To však nemalo platiť o Beckovi Weathersovi.

Ako sa Beck pokúšal prekonať posledný kus cesty na vrchol, zastihol ho extrémny prípad snežnej slepoty. Weathers prekonal pred niekoľkými rokmi operáciu oka, a na jeho ceste skrz "Smrteľnú zónu" na Evereste - miesto, kde kyslík je tak riedky, že ľudské telo vypne kritické orgány, ako napríklad tráviaci sytém, aby mohlo udržať zvyšok pri živote - nadmorská výška začala vplývať na jeho operáciou opravené oči, a zatemnila preňho všetko, čo bolo ďalej ako pol metra pred nimi. O svojom stave povedal svojmu sprievodcovi, skúsenému novozélandskému horolezcovi Robovi Hallovi. Hall prinútil Weathersa, aby mu sľúbil, že nebude pokračovať ďalej smerom hore a povedal mu, že sa má posadiť a počkať naňho, a že ho na ceste z vrcholu vezme so sebou.

A tak sa Beck Weathers posadil.

Niekoľko hodín po tom, ako Beck zastavil svoj výstup, sa začali skrz hory valiť hrozivé oblaky. V okamžiku sa Beck Weathers ocitol v strede zúriacej metelice. Vietor s rýchlosťou viac ako 110 kilometrov na hodinu a prudké prívaly snehu bičovali horu, útočiac na Weathersa studeným vetrom, ktorý prekračoval teplotu 100 stupňov pod nulou. Konečne sa objavila skupina iných horolezcov vracajúca sa z vrcholu, natrafila na Weathersa, a rozhodla sa pomôcť mu dole z hory.

Na krátke lano si ho priviazal Austrálčan Mike Groom a skupina sa zúfalo snažila dostať sa naspäť do Tábora IV. Robili čo mohli napriek biednym podmienkam, ale eventuálne ich vietor o sile víchrice, nedostatok kyslíka a neutíchajúca sila búrky prinútili zastaviť ich hľadanie úkrytu, a dať sa na jednu kopu, aby si udržali teplo. Keď sa počasie konečne upokojilo, Groom vedel, že má len krátky čas na to, aby sa mohol vybrať po pomoc. Nechal Weathersa a štyroch ďalších horolezcov, ktorí boli všetci takmer v bezvedomí, a vydal sa do tábora pre pomoc.

Tá sa vrátila o niekoľko hodín neskôr. Traja z horolezcov boli ošetrení a odvedení do základného tábora, ale Beck Weathers a japonská lezkyňa Yasuko Namba boli podchladení, upadli do kómy a nereagovali. Záchrancovia sa rozhodli, že nie je nič, čo by mohli pre nich spraviť (cesta bola príliš nebezpečná na to, aby ťahali nevládne telá) a tak ich nechali umrieť na hore.

Beck Weathers ležal celú noc na svojom chrbte, pomaly mrznúc na kosť v ostrom chlade. Aj keď ležal len necelých 300 metrov od jeho tábora, pri tejto nadmorskej výške to mohlo byť rovnako 300 kilometrov, a nič by to na jeho situácii nezmenilo. Podchladenie sa zmocnilo jeho tela. Omrzliny sa objavili na jeho nose a oboch rukách. Nachádzal sa na mieste svojho posledného odpočinku, kde mal byť pochovaný pod snehom a vystavený extrémnemu chladu, ľadu a vetru.

Nasledujúce ráno sa dvaja šerpovia vrátili na miesto kde ležali Beck a Namba, aby ich skontrolovali. Po tom, ako odsekli z ich tvárí kusy ľadu, zistili, že obaja dýchajú, ale majú omrzliny a "sú tak blízko smrti, ako sa len dá byť". Znova sa rozhodli nechať ich na mieste umrieť, keďže nebolo veľa, čo by pre nich mohli spraviť, ani keby ich mohli nejako dotiahnuť do tábora (čo je samé o sebe komplikované, keď ste viac ako 8000 metrov nad morom). Šerpovia sa odtackali naspäť do tábora a nahlásili, že Weathers a Namba sú mŕtvi.

Potom sa však stalo niečo neuveriteľné. Beck Weathers otvoril oči.

Beck tvrdí, že videl jeho ženu a deti stáť pred jeho očami, volajúc k nemu ako Obi-Wan Kenobi k umierajúcemu Lukovi Skywalkerovi, keď sa vydal hľadať Yodu v Dabogah systéme. V tomto momente sa Beck Weathers rozhodol, že chce zostať nažive. Pomaly sa postavil na nohy a začal kráčať.

Bol úplne slepý na jedno oko, ktoré mu napuchlo zo zimy, a na druhé videl na vzdialenosť 30 až 100 centimetrov. Jeho celé telo bolo otupené rovnako ako jeho myseľ zasiahnutá akútnou horskou chorobou. Napriek všetkým týmto nedostatkom sa mu podarilo doterigať sa 300 metrov skrz páliaci, mrazivý vietor v neuveriteľnom vypätí síl. Nakoniec, napriek nemožnej pravdepodobnosti a na prekvapenie všetkých, ktorí to videli, sa Beck Weathers objavil v Tábore IV.

"Najskôr som si myslel, že sa mi sníva. Potom som videl, ako strašne mám omrznutú pravú ruku a to ma vrátilo naspäť do reality. Nakoniec som sa prebral dostatočne na to, aby som si uvedomil, že som v poriadnej piči, nikto po mňa nepríde, a musím teda niečo spraviť ja sám."

Becka liečili z podchladenia a omrzlín, pomohli mu dole z hory do Tábora III, odkiaľ ho podplukovník Madan Khatri Chhetri z Nepálskej armády zviezol v druhom najvyššom helikoptérovom záchrannom lete v ľudskej histórii. Beck sa vrátil domov, prišiel o obe svoje ruky ako dôsledok omrzlín, a museli mu zrekonštruovať nos pomocou odštiepenia častí kostí, ale toto ho nezastavilo. Našiel nový rešpekt pre život, napísal knihu, zachránil svoje manželstvo (ktoré bolo pred rozpadom) a teraz pracuje ako motivačný rečník.

Weathersova expedícia bola opísaná v bestselleri "Into Thin Air" od Jona Krakauera. Na hore zomrelo toho dňa päť ľudí, čo je jedna z najväčších tragédii v histórii Everestu. Napriek tomu, že mu nič nehralo do karát, a strávil 22 hodín v najdrsnejších, najnemilosrdnejších podmienkach na planéte, a tomu, že ho nechali napospas smrti dvakrát, Beck Weathers ukázal, že je skutočný tvrďas, ktorá sa len tak nevzdáva. Tvrďasi vedia ako na to. Tvrďasi pretrvajú.

Ležal som na chrbte na ľade. Bolo chladnejšie, ako si viete predstaviť. Odhadol som, že mám v sebe ešte tak tri až štyri hodiny života, a tak som začal kráčať. Všetko, čo som vedel, bolo, že pokiaľ moje nohy idú a pokiaľ viem vstať, budem kráčať k táboru, a ak spadnem, znova sa postavím. A ak znova spadnem, znova sa postavím a budem kráčať, pokiaľ nedosiahnem tábor, alebo sa už nebudem vôbec môcť postaviť, alebo nespadnem z hory.

-Beck Weathers

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Simón Bolívar

  Od momentu, kedy prvý Conquistador podal prvému inkskému vidiečanovi kiahňami nakazenú deku, pôvodní obyvatelia Južnej Ameriky sa stali premanentným terčom vyjebávania zo strany Španielov. Španielska koruna strávila takmer tri storočia plieniac zlato a striebro z juhoamerických baní a na oplátku poskytovala domorodcom smrť, choroby a katolicizmus. Avšak, v spoločnosti, kde sú domorodci neustále osieraní cudzincami, niekedy stačí, aby sa tomu jediný muž vzoprel, povedal "mám toho dosť" a priniesol zmenu. V Južnej Amerike to bol Simón Bolívar. Bolívar sa narodil v Caracase vo Venezuele v roku 1783. Bol synom aristokratických španielskych rodičov, ktorí zomreli, keď bol ešte veľmi mladý. Bolívar sa zaujímal o klasické vzdelanie a ideály Osvietenstva a veľa svojho času investoval štúdiu americkej a francúzskej revolúcie a stavom nasranosti na zastaranú ideu kráľovstiev. Keď sa Napoleon rozhodol (podľa Bolívara) zradiť ideály Francúzskej revolúcie a korunoval sa za Cisára Francú

Dirk J. Vlug

Slobodník americkej armády Dirk J. Vlug si užíval 15. decembra 1944 na ostrove Leyte na Filipínach s mastným burgrom v jednej ruke a kokteilom v druhej, pozerajúc na úžasný horizont a pravdepodobne počúvajúc skvelý jazz alebo swing, rozmýšľajúc o tom čo všetko ho čaká v živote, keď vojna konečne skončí, a bude sa môcť vrátiť domov a vyjsť si von s nejakými babami.  Jeho úlohou bolo brániť americké zátarasy na ceste k Ormac, čo bolo zrejme výborné zaradenie, hlavne ak si to porovnáme s možnosťou nechať sa rozstrieľať na Okinawe, Iwo Jime alebo nejakej inej kope kameňov tváriacej sa ako ostrov spolu s kopou ďalších amerických vojakov. Čo chcem povedať je, že osobne by som radšej celý deň sledoval autá na ceste a počúval bejzbalové prenosy v rádiu ako si nechal skupinou malých japonských chlapíkov prepichnúť hlavu a pritom počúval ich krik plný nadávok a urážok v akejkoľvek šialenej reči, akou rozprávajú v Japonsku. Z ničoho nič však slobodník Vlug uvidel nejaké skurvené šialenstvo ako s

Teddy Roosevelt

  Na rozdiel od verejnej mienky, byť americkým prezidentom nie je len o tom sekať Britov na kusy Dračou katanou a o prepadávaní náhodných, nič netušiacich Francúzov, tak, ako to robil George Washington. Theodore Roosevelt nerobil nič z uvedeného a napriek tomu je jedným z najšialenejších, najnemilosrdnejších a najtvrďáckejších chlapíkov, ktorí kedy poctili Oválnu pracovňu svojou úžasnosťou. Nižšie nájdete ľahko stráviteľný zoznam všetkých šialených vecí, ktoré ste pravdepodobne nevedeli o 26. prezidentovi USA Teddy Roosevelt trpel astmou a silnou krátkozrakosťou. Napriek tomu však nakopal viac zadkov ako šesťnohý robot na nakopávanie zadkov s "nakopávaním" nastaveným na úroveň 11. Rozprával plynule Francúzsky a Nemecky, študoval v Európe, napísal kopu kníh a získal svoj titul vďaka štipendiu na Harvarde (čo je tipujem celkom dobrá škola). Keď študoval na Harvarde, jeden z jeho profesorov sa na neho príšerne nasral za to, že bol tak úžasný a kričal naňho "Počúvaj ma Roose

Kapitán Henry Morgan

  Sir Henry Morgan bol pijan, bojovník, charizmatický a tvrďácky korzár a podnikateľ, ktorý sa plavil skrz Španielsku Ameriku počas Zlatej éry pirátstva. Lámal väzy, užíval si peniaze, vypaľoval mestá, nútil týpkov so skrobutom skákať cez palubu a celkovo svoj čas trávil tým, že bol úžasný. O jeho detstve sa veľa nevie. Verí sa, že sa narodil vo Walese a bol predaný do indenturovaného otroctva v Barbadose keď bol ešte veľmi mladý, ale väčšina z toho je len špekuláciou ľudí, ktorí nemajú nič lepšie na práci. V historických záznamoch sa začína objavovať až ako vojak v armáde vyslanej britským Lordom Protektorom Oliverom Cromwellom, aby nakopala španielske rite v Santo Domingo.  Cromwell sa v podstate nasral, že Španieli ťažili pokokot zlata a striebra v Novom svete, a tak poslal svojich hrdlorezov, aby sa mu pokúsili ukrojiť kúsok koláča. Nanešťastie, útok na Santo Domingo v roku 1655 bol totálnym fiaskom a väčšina britskej flotily bola na totálku zničená nasranými Španielmi. Zvyšky brit

Zydrunas Savickas

Pozerali ste niekedy to šialenstvo na ESPN, ktoré vysielajú o štvrtej ráno, teda vtedy, keď ste totálne nadratý a na obrazovke sú gigantickí chlapíci, ktorí posilujú dvíhaním motoriek v opustenom priemyselnom parku, majú na sebe pásy na podporu chrbta vyrobené z pivných sudov a ťahajú päťdesiattisíc tonové vlaky ich zubami? No a Zydrunas Savickas je kráľ týchto bastardov. Tento chlapík váži tak 160 kilogramov a živí sa tým, že pobehuje po svete a dvíha veci, ktoré vážia viac ako pätnásť ľudí dokopy a počas toho serie náboje a nechá sa strieľať do hrude delovými guľami. Vie z drepu vytlačiť takmer 410 kilogramov, na lavičke viac ako 180, v mŕtvom ťahu 362, má 147 centimetrový obvod hrude, 56 centimetrové ruky a všetko toto využíva na to, aby smerom k slnku vrhal obrovské kovové sudy a dvíhal gigantické skaly o veľkosti Kuwaitu. Čo sa snažím povedať je, že pravdepodobne vie na lavičke vytlačiť viac kilogramov ako som ja zdvihol dokopy za celý môj život a jeho mŕtvy ťah je silný asi ako s