Preskočiť na hlavný obsah

Andrew Jackson - Americký prezident, ktorý mal rád duely

 

Keď mi navrhli, aby som napísal o Andrew Jacksonovi ako o skutočnom americkom tvrďasovi, mal som zmiešané pocity a nebol som si istý, ako sa k nemu postaviť.

Na jednej strane bol tento muž tak skurvene tvrdý, že ho americká verejnosť poznala ako "Starého orecha". Túto prezývku dostal, pretože bol "tak neústupný na bojisku ako starý orech" a "lepší v rozbíjaní lebiek ako obrovská bejzbalová palica vyrobená zo starého orecha s niekoľkými klincami na konci".

Avšak, na druhej strane, bol tento chlapík veľkým podporovateľom presídľovania Indiánov - porušoval s nimi uzatvorené dohody a bojoval za násilné presťahovanie tisícov pôvodných obyvateľov z ich pôvodných domovov, aby získal viac miesta pre bielych usadlíkov, farmy a zlaté bane.

Nechválne známy "Pochod sĺz" ("Trail of Tears") je jednoznačne jedným z najhorších momentov americkej histórie a Jackson bol ten skurvysyn, ktorý bol zaň zodpovedný. Jasné, niektorí z domorodých obyvateľov sa nasrali a začali vraždiť, avšak veľká väčšina z nich boli mierumilovní ľudia, ktorí len chceli mať pokoj, a Jackson musel nabehnúť do ich táborov a začať ich zabíjať. Jackson si dal za úlohu prinútiť týchto ľudí odísť zo svojich domovov na divné nové územie, ktoré bolo radikálne odlišné od ich kmeňových domovov, a do dnešného dňa sú (pochopiteľne) na to celkom nasraní.

To nás vedie k problematickej dileme: je tvrďas stále tvrďasom, aj ak spraví nejaké svinstvá? Mal by byť potrestaný za to, že nedodržiava ideály nastavené vo Svätyni ultimatívnej spravodlivosti? Máme súdiť človeka, podľa každého jedného jeho činu, alebo sa máme pozrieť na vec z perspektívy celého jeho života?

Pozrel som sa preto na niektorých z predchádzajúcich tvrďasov, aby som videl, aký máme pre tento prípad precedens. Nedbal som na rasizmus Johna Wayna, keďže sme ho nikdy nemali možnosť vidieť v jeho filmoch. A o Rupertovi Murdochovi som písal práve preto, že je diabolský šialenec, ktorý chce vládnuť svetu. George Washington vlastnil otrokov. A Čingischán masakroval neozbrojených civilistov na dennej báze.

V skratke, vyzerá to tak, že toto rozhodnutie som spravil už dávno. Rozhodovať, či človek, ktorý je tvrďas, konal vždy aj správne, nie je moja úloha. Moja úloha je vypichnúť veci, pre ktoré je daný človek tvrďasom.

Andrew Jackson narukoval do kontinentálnej armády vo veku dvanásť rokov a slúžil ako poslík v Revolučnej vojne, kedy prenášal dôležité balíky a rozkazy po bojisku. Aj keď svoju prácu vykonával vynikajúco, bol nakoniec zajatý Britmi, čo z neho robí jediného prezidenta Spojených štátov v histórii, ktorý bol vojnovým zajatcom. Ako zajatec musel pracovať ako sluha pre vplyvného britského generála, ktorý bol tiež riadny kokot. Jedného dňa tento drbnutý generál rozkázal Jacksonovi, aby mu vyleštil topánky. Jackson mu na to povedal, aby sa šiel pojebať. Červenokabátnika to tak nasralo, že ho vyšľahal po tvári a rukách bičom, čo mu zanechalo niekoľko tvrďáckych jaziev. Po čase bol Jackson prepustený v rámci výmeny zajatcov a slúžil až do konca vojny.

Po revolúcii celá Jacksonoova rodina zomrela na choroby a tak sa presťahoval do Tennessee, kde sa venoval udržiavaniu práva na miestach, kde žiadny zákon neplatil, čo je len krok od toho venovať sa barovým bitkám alebo zápaseniu s hladnými medveďmi. V roku, kedy sa z Tennessee stal oficiálny štát USA, sa stal jeho kongresmanom, a tiež slúžil ako veliteľ jeho milície a ako plukovník v americkej armáde. A to od roku 1801 až pokiaľ nevypukla vojna s Britmi o 11 rokov neskôr.

Počas počiatočných stretov vojny v 1812 Jacksonova milícia slúžila na západe. Do akcie bola povolaná, keď skupina severských indiánov prepadla pevnosť Mims v Alabame, premohla jej malú posádku, a vyvraždila viac ako 400 mužov, žien a detí. Andrew Jackson nemohol nechať toto bez povšimnutia a tak naverboval do svojej milície každého koho mohol, povolal na pomoc južanských a čerokí indiánov, a vybral sa natrhnúť konečníky.

V bitke pri Horseshoe Bend sa Jacksonovi podarilo dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo nad nepriateľským kmeňom. Vyslal jeho indiánskych spojencov, aby sa plavili hore riekou, a zaútočili na nepriateľa zozadu, zatiaľ čo osobne viedol bajonetový útok (najtvrďáckejší typ útoku vo vojenskej histórii, snáď s výnimkou útoku kavalérie) a uzavrel ich do pasce spredu. Nepriateľský kmeň Červených palíc bol porazený.

Jacksonov najväčší úspech vo vojne však prišiel až o tri roky neskôr, keď dostal za úlohu brániť kľúčové prístavné mesto New Orleans pred britským vylodením. Obrovská sila asi 14 000 červenokabátnikov rozstrieľala americké námorné sily v Mexickom zálive a chystala sa prevziať kontrolu nad kľúčovou riekou Mississippi. A to Jackson nemienil dopustiť.

Prezrel si svoje jednotky a uvedomil si, že sú žalostne v oslabení a o dosť horšie vyzbrojení. A tak spravil to, čo by spravil každý tvrďas - improvizoval. Zoškriabal dokopy sily pozostávajúce z amerických námorníkov, mariňákov, vojakov, milicionárov, indiánov a slobodných černochov. Keď to nestačilo, vydal sa do zátoky Barataria a naverboval na pomoc skupinu SKURVENÝCH PIRÁTOV. Nielenže šiel do bitky s pirátskou rotou, ale tiež nariadil týmto sviniarom so skorbutom odmontovať kanóny z ich vlastných lodí, a pridať ich do batérie amerického delostrelectva, umiestneného pozdĺž cesty do New Orleans, v ťažko opevnenej oblasti známej ako "Jacksonova línia". Dokopy sa Jacksonovi podarilo dať takmer 4000 bojujúcich mužov a osem delostreleckých batérii a rozhodol sa, že za každú cenu spomalí britskú inváziu.

8. januára 1815 britská invázia začala. Briti spustili totálny útok s viac ako 8000 mužmi, prečíslujúc americké sily 2:1. To mu však bolo kurva jedno. Jacksonovi piráti (a možno aj ninjovia a roboti) prepli do berserk módu a americké delostrelectvo kropilo červenokabátnikov guličkovými strelami. Na konci dňa mali Briti o 2037 mužov menej, zahŕňajúc smrť všetkých troch veliacich dôstojníkov, zatiaľ čo americké sily utrpeli len 13 strát na životoch a 58 zranených. Udržali líniu a a ich víťazstvo bolo totálne. Briti odplávali s chvostom stiahnutým medzi nohami v priebehu týždňa.

Jackson sa neskôr dozvedel, že oficiálna mierová zmluva bola uzavretá 24. decembra, teda 15 dní pred bitkou.

Jackson neskôr bojoval proti Seminole a Creek kmeňom na Floride a v Georgii, a neskôr sa jeho činy stali dôvodom, pre ktorý sa uzavrela zmluva Adams-Onis, ktorou Španieli prenechali Floridu Spojeným štátom. Jeho popularita ako vojnového hrdinu a bojovníka s indiánmi mu pomohli vyhrať prezidentské voľby v 1828.

Nebudem vás veľmi nudiť všetkými detailami demokracie v podaní Jacksona... nariadenie platieb za pôdu v zlate a striebre (Specie Circular), Národná banka, ideologické rozpory s Thomasom Jeffersonom a všetky iné nepodstatné blbosti. A myslím si, že som dostatočne dal najavo čo si myslím o Jacksonovej politike presídľovania indiánov. Takže nie, to čo z Jacksona robí tvrďasa nie je jeho politika - je to jeho tvrdosť ako muža.

Za prvé, bol vášnivý duelista. Počas svojho života sa zúčastnil 103 duelov, väčšinou na obranu cti jeho manželky. Aby ste vedeli o čo ide, Andrew a jeho žena sa začali stretávať ešte predtým, ako bol ukončený jej rozvod (so svojim mužom však počas toho nežila) a na takúto vec sa zazeralo vtedy ešte viac ako dnes. Takže Andrew Jackson stretával kopec ľudí, ktorí si mysleli, že je veľmi zábavné volať jeho manželku špinavou kurvou, čo mu nenechalo na výber nič iné ako ich vyzvať na duel a nakopať im riť.

Jeden taký blbý skurvysyn a tupý kokot sa volal Charles Dickinson. Dickinson bol známy pištoľník, ktorému počas jeho života pripísali 26 zabití v rôznych dueloch s pištoľou. No, a tento blbec si stavil proti Jacksonovi na dostihoch, a Jackson vyhral. A tak tento týpek spravil to, čo by spravil každý debil s horúcou hlavou. Nazval Jacksonovu manželku nenásytnou zberateľkou penisov. A ako som už spomenul, pre Andyho toto bola veľmi citlivá téma, a tak pocítil povinnosť brániť česť jeho ženy a vyzval McDickksychta na súboj s pištoľami na svitaní.

A ako si asi viete predstaviť, 26 súbojov nevyhráte vďaka tomu, že ste pomalý pri tasení zbrane. Keď obaja muži spravili desať krokov a vystrelili, Charles Dickinson vyvŕtal Andrew Jacksonovi dieru do hrude. Jackson sa pozrel dole, na veľkú dieru po guľke, dotkol sa jej, oblízal si krvavý prst ako Bruce Lee v Enter the Dragon, a potom strelil tomuto kokotovi priamo do krku, čím ho na mieste zabil.

Strela, ktorú Jackson schytal počas duelu, bola tak blízko k jeho srdcu, že nemohla byť nikdy vybraná, kvôli vysokej pravdepodobnosti, že by mu počas operácie poškodili aortu. Vraví sa, že dôsledkom všetkých jeho duelov počas života Jacksonove telo hrkotalo "ako vrecko s guľôčkami". Tiež bolo o Jacksonovi známe, že sa občas náhodne silno rozkašľal a vykašliaval krv, čo je v istom slova zmysle celkom úžasné.

V iných dueloch bola jeho obľúbená taktika nosiť veľký čierny kabát do dažďa. Nielen, že to fungovalo ako zastrašovacia taktika (a ako inšpirácia pre film The Matrix), ale Andrew Jackson mal takmer 190 centimetrov a len 63 kilogramov, a tak kabát zakrýval, ako chudý v skutočnosti je, čo veľakrát spôsobilo, že mu jeho oponent spravil dieru do vrecka, a guľka sa oňho ani len neobtrela.

Jackson tiež žil celkom nadivoko. Často otváral Biely dom verejnosti, nechal po ňom pobehovať neumyté masy ľudí, a mával také šialené domové párty, že by mu ich závidel aj Braňo Mojsej. V roku 1835 nejaký šialený farmár poslal poštou Jacksonovi viac ako 600 kilogramové koleso syra bez očividného dôvodu. Nanešťastie, už neviem dohľadať, aký syr to bol, ale čokoľvek to mohlo byť, išlo o skurvene tvrďácky dar.

Jackson si povedal niečo ako "kámo, čo do piče mám ako robiť so skurveným poltonovým syrom?". A tak ho dovliekol do vstupnej sály Bieleho domu a nechal ho tam. Dva skurvené roky. Nakoniec, v roku 1837, sa Jackson rozhodol, že syr je už dostatočne "vyzretý" a otvoril dvere Bieleho domu, do ktorého pozval všetkých ľudí, aby si dali kus pojebaného syra. On a jeho pomocníci rozdávali pri vchode plastové vidličky a nechal kohokoľvek zaryť sa do kolesa so syrom ako Francúzov na marihuane. O dve hodiny neskôr bolo po syre, a na jeho mieste zostal len obrovský mastný fľak v tvare syra, ktorý bolo na koberci v Bielom dome vidno niekoľko rokov.

"Dúfam, že máte radi syr."

V 1835 sa Jackson prechádzal po hlavnom meste a staral sa sám o seba, keď naňho z ničoho nič vybehol nejaký jebo, a začal kričať niečo ako "pozeraj prezident Jackson, mám pre teba niečo vo svojom vačku!" a vytiahol naňho pištoľ. Priložil ju k Jacksonovej hrudi a stlačil kohútik. Klik. Nevystrelila. A keďže toto bolo prvý krát v histórii, kedy sa niekto snažil zavraždiť amerického prezidenta, Jackson len pozrel tomuto chlapíkovi rovno do očí a s kľudným hlasom ako Clint Eastwood mu povedal "čo do piče máš za problém, debil?".

Potom tento chlapík zahodil jeho nefunkčnú zbraň na zem a siahol do svojho kabáta, z ktorého vytiahol druhú pištoľ. Znova ju priložil k Jacksonovmu hrudníku a stlačil kohútik. Klik. Ani táto nevystrelila.

Jacksonovi to stačilo. Vyrazil mu zbraň z rúk a okamžite mu rozbil jeho sprostý ksicht svojou bakuľou. Potom Jackson, ktorý mal v tomto momente 67 rokov, zrazil tohoto chlapíka na zem, a začal ho mastiť jeho bakuľou a kričať naňho nadávky ako ožratý Slota na stretnutí maďarskej autonomistickej strany. Bol tak nasraný, že ho museli fyzicky spacifikovať členovia kongresu. Neskôr, ozajstným tvrďáckym štýlom, nechal na mieste, kde sa tento incident udial, postaviť svoju sochu.

Jeho politická ideológia a nakladanie s domorodými Američanmi sú prinajlepšom pochybné, ale je ťažké poprieť tvrďáckosť muža, ktorý dal dokopy pirátsku armádu, prežil nespočetné množstvo duelov na obranu cti svojej ženy, a vo všeobecnosti väčšinu času žil vo veľkom štýle. A keby sme si to všetko mali zhrnúť, myslím že najväčším dôkazom tvrďáckosti Andrew Jacksona je nasledujúci fakt:

Na pohrebe Andrew Jacksona museli odniesť jeho papagája z kostola, pretože nechcel prestať nadávať.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Simón Bolívar

  Od momentu, kedy prvý Conquistador podal prvému inkskému vidiečanovi kiahňami nakazenú deku, pôvodní obyvatelia Južnej Ameriky sa stali premanentným terčom vyjebávania zo strany Španielov. Španielska koruna strávila takmer tri storočia plieniac zlato a striebro z juhoamerických baní a na oplátku poskytovala domorodcom smrť, choroby a katolicizmus. Avšak, v spoločnosti, kde sú domorodci neustále osieraní cudzincami, niekedy stačí, aby sa tomu jediný muž vzoprel, povedal "mám toho dosť" a priniesol zmenu. V Južnej Amerike to bol Simón Bolívar. Bolívar sa narodil v Caracase vo Venezuele v roku 1783. Bol synom aristokratických španielskych rodičov, ktorí zomreli, keď bol ešte veľmi mladý. Bolívar sa zaujímal o klasické vzdelanie a ideály Osvietenstva a veľa svojho času investoval štúdiu americkej a francúzskej revolúcie a stavom nasranosti na zastaranú ideu kráľovstiev. Keď sa Napoleon rozhodol (podľa Bolívara) zradiť ideály Francúzskej revolúcie a korunoval sa za Cisára Francú

Dirk J. Vlug

Slobodník americkej armády Dirk J. Vlug si užíval 15. decembra 1944 na ostrove Leyte na Filipínach s mastným burgrom v jednej ruke a kokteilom v druhej, pozerajúc na úžasný horizont a pravdepodobne počúvajúc skvelý jazz alebo swing, rozmýšľajúc o tom čo všetko ho čaká v živote, keď vojna konečne skončí, a bude sa môcť vrátiť domov a vyjsť si von s nejakými babami.  Jeho úlohou bolo brániť americké zátarasy na ceste k Ormac, čo bolo zrejme výborné zaradenie, hlavne ak si to porovnáme s možnosťou nechať sa rozstrieľať na Okinawe, Iwo Jime alebo nejakej inej kope kameňov tváriacej sa ako ostrov spolu s kopou ďalších amerických vojakov. Čo chcem povedať je, že osobne by som radšej celý deň sledoval autá na ceste a počúval bejzbalové prenosy v rádiu ako si nechal skupinou malých japonských chlapíkov prepichnúť hlavu a pritom počúval ich krik plný nadávok a urážok v akejkoľvek šialenej reči, akou rozprávajú v Japonsku. Z ničoho nič však slobodník Vlug uvidel nejaké skurvené šialenstvo ako s

Teddy Roosevelt

  Na rozdiel od verejnej mienky, byť americkým prezidentom nie je len o tom sekať Britov na kusy Dračou katanou a o prepadávaní náhodných, nič netušiacich Francúzov, tak, ako to robil George Washington. Theodore Roosevelt nerobil nič z uvedeného a napriek tomu je jedným z najšialenejších, najnemilosrdnejších a najtvrďáckejších chlapíkov, ktorí kedy poctili Oválnu pracovňu svojou úžasnosťou. Nižšie nájdete ľahko stráviteľný zoznam všetkých šialených vecí, ktoré ste pravdepodobne nevedeli o 26. prezidentovi USA Teddy Roosevelt trpel astmou a silnou krátkozrakosťou. Napriek tomu však nakopal viac zadkov ako šesťnohý robot na nakopávanie zadkov s "nakopávaním" nastaveným na úroveň 11. Rozprával plynule Francúzsky a Nemecky, študoval v Európe, napísal kopu kníh a získal svoj titul vďaka štipendiu na Harvarde (čo je tipujem celkom dobrá škola). Keď študoval na Harvarde, jeden z jeho profesorov sa na neho príšerne nasral za to, že bol tak úžasný a kričal naňho "Počúvaj ma Roose

Kapitán Henry Morgan

  Sir Henry Morgan bol pijan, bojovník, charizmatický a tvrďácky korzár a podnikateľ, ktorý sa plavil skrz Španielsku Ameriku počas Zlatej éry pirátstva. Lámal väzy, užíval si peniaze, vypaľoval mestá, nútil týpkov so skrobutom skákať cez palubu a celkovo svoj čas trávil tým, že bol úžasný. O jeho detstve sa veľa nevie. Verí sa, že sa narodil vo Walese a bol predaný do indenturovaného otroctva v Barbadose keď bol ešte veľmi mladý, ale väčšina z toho je len špekuláciou ľudí, ktorí nemajú nič lepšie na práci. V historických záznamoch sa začína objavovať až ako vojak v armáde vyslanej britským Lordom Protektorom Oliverom Cromwellom, aby nakopala španielske rite v Santo Domingo.  Cromwell sa v podstate nasral, že Španieli ťažili pokokot zlata a striebra v Novom svete, a tak poslal svojich hrdlorezov, aby sa mu pokúsili ukrojiť kúsok koláča. Nanešťastie, útok na Santo Domingo v roku 1655 bol totálnym fiaskom a väčšina britskej flotily bola na totálku zničená nasranými Španielmi. Zvyšky brit

Zydrunas Savickas

Pozerali ste niekedy to šialenstvo na ESPN, ktoré vysielajú o štvrtej ráno, teda vtedy, keď ste totálne nadratý a na obrazovke sú gigantickí chlapíci, ktorí posilujú dvíhaním motoriek v opustenom priemyselnom parku, majú na sebe pásy na podporu chrbta vyrobené z pivných sudov a ťahajú päťdesiattisíc tonové vlaky ich zubami? No a Zydrunas Savickas je kráľ týchto bastardov. Tento chlapík váži tak 160 kilogramov a živí sa tým, že pobehuje po svete a dvíha veci, ktoré vážia viac ako pätnásť ľudí dokopy a počas toho serie náboje a nechá sa strieľať do hrude delovými guľami. Vie z drepu vytlačiť takmer 410 kilogramov, na lavičke viac ako 180, v mŕtvom ťahu 362, má 147 centimetrový obvod hrude, 56 centimetrové ruky a všetko toto využíva na to, aby smerom k slnku vrhal obrovské kovové sudy a dvíhal gigantické skaly o veľkosti Kuwaitu. Čo sa snažím povedať je, že pravdepodobne vie na lavičke vytlačiť viac kilogramov ako som ja zdvihol dokopy za celý môj život a jeho mŕtvy ťah je silný asi ako s