Slobodník americkej armády Dirk J. Vlug si užíval 15. decembra 1944 na ostrove Leyte na Filipínach s mastným burgrom v jednej ruke a kokteilom v druhej, pozerajúc na úžasný horizont a pravdepodobne počúvajúc skvelý jazz alebo swing, rozmýšľajúc o tom čo všetko ho čaká v živote, keď vojna konečne skončí, a bude sa môcť vrátiť domov a vyjsť si von s nejakými babami. Jeho úlohou bolo brániť americké zátarasy na ceste k Ormac, čo bolo zrejme výborné zaradenie, hlavne ak si to porovnáme s možnosťou nechať sa rozstrieľať na Okinawe, Iwo Jime alebo nejakej inej kope kameňov tváriacej sa ako ostrov spolu s kopou ďalších amerických vojakov. Čo chcem povedať je, že osobne by som radšej celý deň sledoval autá na ceste a počúval bejzbalové prenosy v rádiu ako si nechal skupinou malých japonských chlapíkov prepichnúť hlavu a pritom počúval ich krik plný nadávok a urážok v akejkoľvek šialenej reči, akou rozprávajú v Japonsku. Z ničoho nič však slobodník Vlug uvidel nejaké skurvené šialenstvo ako s